prečo? (poézia)

tak
prečo ľudia zomierajú s pocitom viny?
prečo deti nežijú s rodičmi svojimi?
prečo niekto nechápe akú cenu má život?
prečo sa stále pozeráme na seba krivo?

cez rozbité zrkadlo času, že tam sú
tí čo iba žasnú nad hlúposťou, a
strasú sa okna pod silou slaných kvapiek
tak prečo preboha si robíme napriek
zbytočne plačeme nad telami mŕtvych
nie sú to obete vojny ale nás samých
holubica mieru zostarla a spadla
a ľudská sloboda sa celkom rozkradla
aby vyvolený mohli bezpečne žiť
bože prečo si im to dovolil
a nás nechal zatratiť?
a nás nechal zatratiť..


hustá panoráma riedko osídlených miest
prepchaté priania dolu padajúcich hviezd
rozbité okná rozprávajú veselé príbehy
a matky sa nestarajú o svoje nádhery
stromy hádajú sa že kto neskoro príde
a to všetko v snoch tam niekde sa to zíde
smútočný pochod na počesť živých ľudí
ktorých strach každodenne budí do sveta
v ktorom každý vidí že jedinučká veta
dokáže vyhasnúť život a spôsobiť stratu
to dá tu atmosféru nekonečnú dieru bez
nároku na vieru v lepšie pochopenú
scénu ako z filmu vykopanú holými rukami
preberanú a nedočkanú ochotu zo strany
svojích dáva ranu, rana za ranu, vranu
zostrelenú myšlienkami začatou dobou tou
neslušnými hrami dokončenou hrou a s tou
pomaly končíme kufre si balíme a letíme
tam kde zapadneme ako panely na stene
zabudáme na všetko, čo malo niekedy význam
zabúdam aj ja, radšej sa tu priznám
a neviem prečo vlastne toto robím
keď ma nikto nechápe a si to tak necháme
a zapadnem do večného stereotypu
kolobehu života, pre ktorý som
len obyčajná prázdnota a sirota

ruky sú prázdne, nohy nevedia kráčať
kňazi sa modlia no nechcú si začať
prázdne strany v knihách nahlas mlčia
že nechcú byť sami a tak sa krčia
cintorín svieti v ňom hrajú sa deti.

plačeme nad tým, čo nevieme chápať
berieme to, čo chceli by sme dávať
máme všetko ale predsa nič nemáme
v pokazenom víne podstatu hľadáme
láska je bolesť ale nikto ju necíti
pravda je vysoko a tak ju nikto nevidí
začína sa koniec a konči sa začiatok
bohovia si spravili vo svete poriadok.