prečo? (poézia)

tak
prečo ľudia zomierajú s pocitom viny?
prečo deti nežijú s rodičmi svojimi?
prečo niekto nechápe akú cenu má život?
prečo sa stále pozeráme na seba krivo?

cez rozbité zrkadlo času, že tam sú
tí čo iba žasnú nad hlúposťou, a
strasú sa okna pod silou slaných kvapiek
tak prečo preboha si robíme napriek
zbytočne plačeme nad telami mŕtvych
nie sú to obete vojny ale nás samých
holubica mieru zostarla a spadla
a ľudská sloboda sa celkom rozkradla
aby vyvolený mohli bezpečne žiť
bože prečo si im to dovolil
a nás nechal zatratiť?
a nás nechal zatratiť..


hustá panoráma riedko osídlených miest
prepchaté priania dolu padajúcich hviezd
rozbité okná rozprávajú veselé príbehy
a matky sa nestarajú o svoje nádhery
stromy hádajú sa že kto neskoro príde
a to všetko v snoch tam niekde sa to zíde
smútočný pochod na počesť živých ľudí
ktorých strach každodenne budí do sveta
v ktorom každý vidí že jedinučká veta
dokáže vyhasnúť život a spôsobiť stratu
to dá tu atmosféru nekonečnú dieru bez
nároku na vieru v lepšie pochopenú
scénu ako z filmu vykopanú holými rukami
preberanú a nedočkanú ochotu zo strany
svojích dáva ranu, rana za ranu, vranu
zostrelenú myšlienkami začatou dobou tou
neslušnými hrami dokončenou hrou a s tou
pomaly končíme kufre si balíme a letíme
tam kde zapadneme ako panely na stene
zabudáme na všetko, čo malo niekedy význam
zabúdam aj ja, radšej sa tu priznám
a neviem prečo vlastne toto robím
keď ma nikto nechápe a si to tak necháme
a zapadnem do večného stereotypu
kolobehu života, pre ktorý som
len obyčajná prázdnota a sirota

ruky sú prázdne, nohy nevedia kráčať
kňazi sa modlia no nechcú si začať
prázdne strany v knihách nahlas mlčia
že nechcú byť sami a tak sa krčia
cintorín svieti v ňom hrajú sa deti.

plačeme nad tým, čo nevieme chápať
berieme to, čo chceli by sme dávať
máme všetko ale predsa nič nemáme
v pokazenom víne podstatu hľadáme
láska je bolesť ale nikto ju necíti
pravda je vysoko a tak ju nikto nevidí
začína sa koniec a konči sa začiatok
bohovia si spravili vo svete poriadok.

nastavme si zrkadlo (kritika)

Nastavme si zrkadlo

(kritika)

Zrkadlo je zaujímavá vec. Odráža presne to, ako vyzeráme, čo robíme. Frázu „nastavme si zrkadlo“ používame, keď chceme povedať pravdu a pritom nič neskresľovať...

Lenže, nastavme si to zrkadlo, a priznajme sa. Ktokoľvek z okolia sa doň pozrie, vidí len to svoje. V praxi znamená, že koľko ľudí sa v ňom vidí, toľko odrazov nám zrkadlo ponúka. Ak ja poviem, že niečo je biele, dokedy to prejde okolie, dozviem sa že som povedal že je to čierne. Je to jednoduché, ľudia majú tendenciu prekrúcať veci podľa seba, ako to len im vyhovuje, čo vo väčšine prípadov končí ohováraním, intrigami, rozvádzaním a inými konfliktmi.

Čistá pravda podľa mňa neexistuje, preto nemôže existovať ani dokonale hladké zrkadlo, ktoré odráža dokonalú pravdu. Vždy sa nájde nejaká ta priehlbinka alebo trhlina, cez ktorú obraz prejde na druhú stranu a stratí sa v nekonečne, alebo sa odrazí celkom druhým smerom. Tak isto je to aj v spoločnosti ľudí. Nedá sa vytvoriť vzorec, podľa ktorého by sme vypočítali, že kde je problém medzi ľuďmi. Tie tu boli vždy a budú tu pokiaľ nevymrieme, lebo ľudia sú vlastne problém sami o sebe. Vždy bude niekto na tej druhej strane, vždy bude tvrdiť opak, a vždy budú pre to spory. Jednoducho ľudstvo by nedokázalo existovať bez protikladov, ktoré sa navzájom vylučujú.

V spoločnosti sa žije ťažko. Treba sa vedieť prispôsobiť a konať tak aby človek veľa nevyčnieval. Akonáhle sa stane stredobodom pozornosti a všimnú si ho, práve vtedy nastáva tá chvíľa, kedy ho začnú porovnávať s ostatnými. Ak sa nezapáči a budú sa líšiť jeho názory s okolím, dostáva sa do štádia ohovárania, čím sa konči jeho šanca na rešpekt a uznanie. Je zaujímavé, ako ľudia vnímajú spoločnosť. Niektorí ako celok iní ako rozkúskované spoločenstvo. Spoločnosť možno prirovnať k lodnému lanu. Ak sa pretrhne, jedna časť – čiže loď – odplaví sa preč a zoberie ju more a tá druhá – priviazaná o beh – ostane bezpečne na suchu a počká si pokým nepríde ďalšia loď a nezakotvi. Ľudia dokonca vedia, že sa to medzi nimi trhá, ale nepodajú pomocnú ruku, pričom ale sami by ju chceli. Ak ju nedostanú, strácajú buď nádej, alebo v horšom prípade to najcennejšie – rodinu, priateľov, známych...

Touto kritikou by som chcel podotknúť, že keby sme boli k sebe viac tolerantnejší a dokázali povedať, čo nám vadí nielen na ostatných ale hlavne na sebe, nebolo by toľko zbytočných vojen, ktoré sú len výsledkom nespokojnosti národa a spoločnosti.

(mh)

strach (úvaha)

Strach

(úvaha)

Bojím sa. Prepadol ma strach. Zľakol som sa. To sú kratučké vetičky so silným významom a precítením.

Každý deň sa zobúdzam s pocitom, že musím niečo pre tento svet spraviť. Každé ráno je pre mňa okamih plný strachu. Pocitu, že som zraniteľný a i jedinučký, neopatrný krôčik môže vyhasnúť moje bytie na tomto svete. Aké by to bolo žiť bez strachu? Nemať ten pocit, že niekto alebo niečo mi môže ublížiť, vystrašiť ma alebo aké by bolo bez toho tajomného a niekedy aj príjemného pocitu v bruchu.

Život bez strachu by bol ako voda bez vlhkosti. Stratil by svoj pôvodný význam a veľa okolností a situácií by nabralo iný význam. Napríklad by sa všetci vrhali strmhlav aj do vopred prehraných súbojov. I smrť by mala celkom iný význam. Bolo by to len akési zakončenie životnej púte bez skutočnej podstaty. Lenže nám by to bolo jedno, pretože by sme boli takí a strach by nám nechýbal, lebo by sme o ňom vôbec nevedeli.

Teraz celkom z iného konca. Ja, ako obyčajný človek ničím nevynikajúci a nijak zvlášť nepretŕčajúci z ideálov spoločenského života rozdeľujem strach do dvoch skupín. Zjednodušene je to STRACH z POZNANÉHO, ktorý spočíva v tom, že viem do čoho idem, o čo ide, ako to môže skončiť. Medzi to zaraďujem moje nočné výlety v rúšku tmy so sprejom v ruke. Je to neopísateľný pocit strachu, kto to nezažil, nevie o čo ide. Chce to niekedy aj týždeň prípravy, treba obhliadnuť miesto a zvážiť všetky možnosti a hlavne únikové cesty, pretože v nečakanej situácii sú dôležité rýchle reflexy a hlavne nohy. Pred akciou sa mi hlavou preháňajú myšlienky a vždy mám taký čudný pocit, že niečo nevyjde. Vtedy dostanem ten „správny“ strach a TO ma tlači dopredu. Niekedy sa tomuto pocitu hovorí aj adrenalín, ale podľa mňa je STRACH to najvýstižnejšie slovo pre túto situáciu, lebo adrenalín odíde ale strach tu bude stále. Vždy ešte existuje možnosť, že ma zachytí priemyselná kamera alebo ma zistia podľa podpisu a mena (tagu). Vtedy mám strach i niekoľko dní i týždňov pokiaľ sa pomaly nestratí.

Druhým variantom je STRACH z NEPOZNANÉHO. Všetci majú tak trochu strach z niečoho o čom nevedia niečo viac. Pre niektorých je to Smrť, pre iných obyčajný bozk. Strach ma tú vlastnosť že sa môže šíriť z človeka na človeka a vôbec nemusí uberať na intenzite. Práve naopak, môže mať celkom opačný efekt a zväčšovať sa, až to vypukne v masové samovraždy alebo vojny. Veď aj obe svetové vojny boli vypuknuté dôsledkom strachu, že jedná mocnosť tú druhú skonvertuje na svoju a jedna z nich zanikne. Mali strach z útlaku a odhodlanie bojovať za seba. No veru nič im to nepomohlo, nič nové nevzniklo ani nezaniklo. Len veľa životov. To je jeden z druhov strachu, ktorý by som zažiť nechcel a nech mi nikto nehovorí, že strach rovná sa adrenalín a vzrušenie. Čo je to za vzrušenie ísť do boja proti presile, zabíjať ľudí a pripravovať ich o rodiny? No možno tí ľudia nachvíľu zabudli na ten pocit vo svojom žalúdku a riadili sa davom a nechali sa ovplyvniť. Ale to je už iná „rozprávka“.

Takže čo vlastne pre mňa znamená strach? Nepoznám žiadne desaťstranové vysvetlenia zo slovníkov, ktoré vravia presné definície strachu, ktorým obyčajný človek, ako som ja, nechápe. Mám taký pocit, že môjmu strachu verím a viem že ma nikdy nesklame. Pretože ho potrebujem na prežitie a na určenie rozdielu medzi tým dobrým a zlým. Lebo kto má strach z dobra? Jedine ak sa bojím, že to dobré spravím zle. Lenže čo je zlé? A čo môžem považovať za úmysel a čo za náhodu? Neviem, a mám strach, že to ani nezistím...

(mh)

umelecký opis prírody

Umelecký opis prírody

Zasnežená krajina. Všade pulzuje chlad a žblnkotajúce potôčiky trpko objímajú kamene, ktoré sa snažia skryť pred zimnou perinou. Stromy sa monotónne kývajú do rytmu krutého severného vetra. Jazero, v lete plné živých rýb je teraz zatvorené ľadovou stenou, ktorá len sem-tam prepustí životodarný lúč už aj tak zubatého slnka. Všade hrobové ticho prerušované občasným zakrákaním vrán, ktoré skáču po poliach ako malé bodky.

V diaľke domy, teplom vyhrievané a ľudia ticho spoza okna pozorujú tú ľadovú nádheru a v duchu sú šťastný, že majú svoje horúce izby. Padá vločka. Tíško sa kĺza po studenom vzduchu a v duchu si spieva pieseň zimy. Nechce dopadnúť, rada by si užila ešte chvíľočku voľnosti. Ale zima je neúprosná. Vločka dopadá na pocukrovanú zem a zapadá do nespočetného množstva svojich sestier. Spolu vytvárajú dokonalý tvar krásy a noblesy, pred ktorou má rešpekt úplne každý. Vietor ustal. Slnko zapadlo.

Mesiac, doteraz skrytý za oblakmi vykukol a otvoril svoju náruč zime. Tá neúnavne a vytrvalo bičuje zem ľadovým chladom. V potoku zapraskal ľad a malinká kvapôčka vody čľupla na mrazom popretkávaný kameň. Prerušilo sa ticho. Zima spustila veľkú symfóniu lahodných a prenikavých tónov. Vietor začal opäť vyhrávať v prázdnych korunách stromov a niekde dokonca sfúkol svojou nepatrnosťou studený oblek konárov. Všetko živé akoby bolo zrazu mŕtve a bezduché veci ožili v ľadovej kráse a vytvárali hrôzostrašný svet nočnej zimnej krajiny. Noc ustupuje dňu dúfajúc, že je tam naposledy. Žltá guľa nádeje akoby si nechávala svoje živé teplo na jar a ustúpila tmavým a zúrivým mrakom do pozície pozorovateľa. Sneží...

Pod ťažkou snehovou perinou zhlboka dýcha premrznutá zem a nevie sa dočkať blahodárnych jarných lúčov, ktoré jej dovolia ukázať ďalšiu krásu, ktorú nám ponúka.

(mh)

život bez tabaku

Život bez tabaku

Vari každý už počul a čítal o škodlivosti fajčenia, o tom ako týmto zlozvykom ničíme život nielen sebe ale aj druhým. Sú nám známe výroky na škatuľkách od cigariet:“ Fajčenie vážne škodí vám a ostatným okolo vás., Fajčenie môže poškodiť spermie a zvýšiť neplodnosť., Fajčenie môže zabíjať., Fajčenie spôsobuje rakovinu pľúc ., Dym obsahuje benzén, nitrozamídy , formaldehyd a kyanovodík. Aj keď máme v hlave fakty , ktoré jasne hovoria o tom ako nám tento zlozvyk škodí, siahame po cigarete stále častejšie a častejšie. Občas si dáme otázku prečo fajčíme, ale nemali by sme sa opýtať inak? Nemali by sme sa skôr spýtať, prečo sme vôbec s tým začínali?

Vážená pani profesorka, milí spolužiaci. Stojí tu pred vami človek, ktorý sa snaží tak isto ako mnohí, pochopiť bezvýznamnosť tohto činu, ktorý skracuje život a zabíja nielen nás fajčiarov ale aj ostatných okolo nás. Život, ktorý by sme mohli prežiť lepšie ako len s tou odporne zapáchajúcou cigaretou v ruke. Keď som sa rozhodla pred nejakým časom prestať fajčiť, preštudovala som si zopár informácií, ktoré ma donútili vážne nad tým čo robím porozmýšľať. Dozvedela som sa , že patrím medzi 1 miliardu fajčiarov. Z toho každý rok spôsobí tabak približne 4 milióny predčasných úmrtí. Prognózy dokonca tvrdia, že do roku 2030 bude tabak celosvetovou príčinou úmrtia číslo jeden a bude ročne zabíjať 10 miliónov ľudí, čo bude viac než AIDS, TBC, autonehody, samovraždy a vraždy dohromady. O otázke o fajčení sa vyjadrila aj Svetová zdravotnícka organizácia a definovala závislosť ako:“ Stav psychický a niekedy tiež fyzický, ktorý vedie k vzájomnému pôsobeniu medzi živým organizmom a drogou, vyznačujúci sa správaním alebo inými reakciami, ku ktorým vždy patrí nutkavá túžba užívať drogu trvalo alebo periodicky, s cieľom vyhnúť sa nepríjemnému stavu spojeného s jej chýbaním. Tolerancia na drogu môže, ale nemusí byť prítomná.“ Na základe tejto definície nám jasne dali najavo, že nikotín je silne návyková látka. Látka, ktorú prvýkrát ponúkli Kolumbovi domorodci v Karibskej oblasti. Nieje to tak dávno, keď Hollywood používal cigarety ako symbol romantiky, šarmu a mužnosti. Pre amerických vojakov boli dokonca počas 2 .svetovej vojny platidlom od Paríža až po Peking. Znova sa mi tu naskytá otázka, prečo mladí ľudia, tak ako tí mladí vojaci začínajú s fajčením. Možno , že si niektorí myslíme , že nadobudneme sebaistotu, zaženieme únavu, spánok, bude nám lepšie pracovať mozog. Niektorí si práve vďaka fajčeniu nadobudli priateľstvá. Ale ak sa naozaj hlbšie zamyslíme a počúvneme svedomie, týmito výhovorkami sa len ospravedlňujeme sami pred sebou. Dobre vieme , že tieto výhovorky neobstoja, už len preto , lebo preklenúť citové zrušenia, spoločenské zábrany je možné aj bez tabaku a to primeranejším , kultúrnejším a hlavne zdravším spôsobom. Možno, že práve v tejto chvíli si mnohí z vás uvedomia, čo som si aj ja uvedomila pred týždňom, keď som prestala s fajčení, že po čase, aj keď po občasných okamihoch „zlyhania“, by nám mohla cigareta zostať úplne cudzím pojmom. A položme si ešte poslednú otázku: môžeme a máme právo hazardovať takto nedbanlivo so svojim životom?

Dúfam, že tak ako mne aj v niektorom z vás fajčiarov sa pohlo svedomie a uvedomil si, že je to len slabosť, ktorú môže prekonať. Ďakujem vám, že ste ma vypočuli a pevne verím, že aspoň tí, ktorí chcú a snažia sa s fajčením prestať zahasia svoju túžbu po tabaku.

(ke)